Zahreje nás, inokedy zas ochladí, pomôže pri zdravotných ťažkostiach, uvoľní, povzbudí, pomôže pri regenerácii, jedným slovom: čaj, chai, té, tea, thee, harbatu, cha, ja, cay, či tey.

Pitie čaju je tradíciou, ktorá sa datuje rokom 2737 pred n. l., keď čínsky cisár Šen-nung podľa legendy objavil účinky čaju po tom, ako raz vietor náhodne prifúkol pár čajových listov do nádoby, v ktorej sa varila horúca voda. Zvyšok príbehu nie je ťažké uhádnuť a vlastne naďalej pokračuje.

Po tom, ako Čína začala obchodovať s Európou a čajové listy mali problém takú dlhú cestu naprieč kontinentami vydržať, lístky začali sušiť a následne fermentovať, čím získali čiernu farbu a výraznejšiu chuť.

Odvtedy sa pitie čaju rozšírilo do celého sveta, jeho recepty a prípravy sa postupne vyvíjali v závislosti od kultúry, gastronómie, či klimatických podmienok danej krajiny.

Pri Číne rovno zostaneme: tradičný čínsky čajový obrad je až neuveriteľne detailný rituál priam každého pohybu od prípravy až po servírovanie. Čaj sa nalieva usporiadaním pohárov do kruhu z výšky jedným nepretržitým pohybom, dokola a dokola, kým nie je každý pohár plný. Od hostí sa pri pití očakáva, že šálku budú držať v dvoch rukách, pomaly z nej usrkávať a vychutnávať si chuť čaju až do posledného dúška. Čína všeobecne obľubuje zelené, ale i ovocné čaje.

Rusko a jeho dnes už pôsobivý interiérový doplnok samovar

História hovorí, že po víťazstve boľševikov v občianskej vojne začali vojaci a robotníci dostávať zadarmo čaj, ktorý sa až do tej doby považoval za produkt vyššej triedy. Veľmi silný čajový koncentrát, či čajová esencia pripravený v samostatnej čajovej kanvici – samovare, ktorá umožňuje hostiteľom ponúknuť čaj hosťom v niekoľkých kolách sa nazýva zavarka. Pochádza z časov, keď bolo potrebné, aby jedlo a nápoje slúžili čo najväčšiemu počtu obyvateľov. V samovare sa varí veľmi silný (zvyčajne čierny) čaj, ktorý sa potom podáva vo väčších šálkach. Nepije sa však len samotná zavarka. Namiesto toho sa primerané množstvo podľa potreby zriedi vriacou vodou. Rusi čaj zvyčajne pijú čierny, ale v ponuke je i mlieko a cukor, ako aj sprievodné občerstvenie. Servírovanie zavarky bez sušienok či koláčikov sa považuje sa za veľmi neslušné. 

Anglický čaj o piatej

Čaj bol do Anglicka zavedený v 17. storočí, avšak na vznik kultovej britskej tradície popoludňajšieho čaju si Angličania počkali ešte takmer ďalších 200 rokov. V roku 1840 bol štandardný čas stravovania obedom napoludnie a večerou pomerne neskoro večer, okolo 20. hodiny. Anna, siedma vojvodkyňa z Bedfordu , požiadala svojich zamestnancov v domácnosti, aby okolo 16. hodiny pripravili akési mini jedlo či pohostenie, kde sa podával čaj a výber koláčov alebo malých sendvičov. Jej príklad inšpiroval vyššiu triedu a následne sa rozšíril po celej krajine, čo malo za následok vznik množstva čajových záhrad, kde si hostia mohli vychutnať čaj a koláč v príjemnom prostredí. Čaj je dnes hlavným prvkom identity a každodenného života Veľkej Británie.

Pôsobivé japonské čajové rituály

V Japonsku je čaj dôležitou súčasťou kultúry stravovania. Obľúbený je zelený čaj, ráno a po jedle, aby tak naštartoval tráviace procesy. Rovnako ako Čína, aj tento ostrovný štát má  veľmi podrobné čajové obrady, ktoré zahŕňajú všetko od prípravy domu po spôsob, akým sú do neho pozvaní hostia, poradie, v akom je do miestnosti prinesený riad, čistenie a ohrievanie týchto nástrojov, samotné varenie a následné čistenie. Podrobnosti sa líšia v závislosti na dennej dobe a ročnom období, ale preferovanou zmesou je práškový zelený čaj matcha. Podáva sa so sladkosťami, ktoré v chuťových pohárikoch tvoria kontrast voči jeho horkej chuti.

Tibetská slaná pochúťka

Tradičný tibetský čaj vzniká hodinami varenia tehál z čierneho čaju. Po pridaní mlieka, soli a masla z jaka sa zmes premieša. Hovorí sa, že táto zmes s polievkovou konzistenciou je jedinečne upokojujúca a posilňujúca a to najmä v týchto vysokohorských a chladných klimatických podmienkach. 

Rôznorodosť Indie

V Indii krátko povaria čajové lístky vo vode s mliekom a cukrom, prípadne s korením. Bežne na ulici dostanete veľmi silný zelený čaj s mliekom. Vo večne preplnených indických vlakoch sa čaj rozlieva z obrovských kanvíc do nepálených hlinených šálok, ktoré sa po vypití recyklujú. Niektorí ľudia považujú prach z týchto hlinených šálok za rozhodujúcu prísadu pre získanie pravej chuti tohto národného nápoja. India je obrovským producentom aj spotrebiteľom čaju. Krajina je však známa predovšetkým svojimi chai zmesami, ktoré miešajú listy čierneho čaju s korením ako škorica, zázvor, muškátový oriešok, klinčeky či kardamón. Aj keď sa regionálne recepty líšia, tento korenený čaj je podstatným prvkom každodenného života, ktorý si človek môže dopriať na cestách, alebo nájsť jeho predajcu takmer na každej ulici. 

Marocký mätový

Zvyčajná čajová zmes v tejto severoafrickej krajine je zmes mäty, listov zeleného čaju a bohatej dávky cukru. Naliaty z vysoka do tenkých, jemných pohárov sa podáva hosťom trikrát, zakaždým, keď sa príchuť mierne líši. Podľa príslovia : „Prvý pohár je jemný ako život, druhý je silný ako láska, tretí je horký ako smrť.“ Odmietnutie ktorejkoľvek z týchto porcií sa považuje za vrchol hrubosti. 

Argentínsky nápoj bohov

Argentínsky považuje za svoj bylinkový „čaj“ yerba maté. Hovorí sa mu „nápoj bohov“ a predstavuje akési jadro argentínskeho života. Tradične sa podáva bez sladidla, ale mladšie ročníky sa predsa len rozhodli pridávať doň cukor alebo med.

Iránsky silný a sladký

Po tom, čo sa čaj stal obľúbeným v Indii a Číne, sa jeho chuť doslova rozliala po Hodvábnej ceste a na Blízky východ, čo podnietilo vznik čajových domov. Iránci začali pestovať svoj vlastný čierny čaj až v 20. storočí a následne sa stal celonárodne prijatým nápojom, ktorý dnes víta hostí a je rozhodujúcim prvkom spoločenského života. Prítomnosť čaju v životoch Iráncov je taká konštantná, že kanvica s ním je počas celého dňa uložená na sporáku pripravená na pitie. Čaj sa podáva veľmi silný. Namiesto miešania cukru s čajom sa odporúča vložiť kocku cukru medzi predné zuby a nasať cez ňu silný čajový zápar.

„Nie je bylina, aby na niečo nebola“

V stredovekej Európe sa bylinky pestovali v kláštorných či hradných záhradách, v záhradkách gazdiniek, alebo sa rovno zbierali na lúkach, kopcoch i lesoch. Mnísi ich pestovali pre rôzne účely: či ako vonné byliny ku skrášleniu kostolov a kaplniek, korenie pre kláštornú kuchyňu a tiež liečivá, z ktorých pripravovali čaje, oleje, masti. Na hradoch sa zakladali bylinkové záhradky a tam vedľa kvetov pre potešenie rástli koreniny ako kôpor, pažítka, rasca, chren alebo majorán a vedľa nich tiež šalvia, mäta, pamajorán a ďalšie liečivé byliny.

Na vidieku si gazdiné bylinky či koreniny do kuchyne pestovali na záhradke alebo za oknom a babky korenárky chodili po lúkach, kopcoch i lesoch s košom na chrbte a hľadali bylinky s liečebnými účinkami. Oni najlepšie poznali najvhodnejší čas pre ich zber, vedeli ako a kde ich sušiť či konzervovať.

Verilo sa, že každá bylinka má svoju vlastnú energiu, pravidlá a život, ktoré človeka ochránia, či inak ozdravia. Púpava údajne plnila tajné priania, materina dúška strážila zdravie, bazový kvet sa používal na prípravu nápoja lásky. Aj takýmto príbehom vďačíme za to, že bylinky sa používajú i dnes. Netreba chodiť ďaleko: bylinkové pastilky na boľavé hrdlo, bylinkové pramenité vody či potraviny od výmyslu sveta majú chuť byliniek a neustále pribúdajú nové.

Keď kašleme, staré mamy nás odkážu na cibuľový čaj, alebo prinesú vlastnoručne natrhané a usušené bylinky. Pre zlé trávenie je tu mäta, protizápalovo a upokojujúco zas pôsobí rumanček. Čoraz častejšie a hlasnejšie sa stretávame s odkazmi na tradície či zvyky našich predkov a návrat k prírode i tomu, čo príroda ponúka. Príroda nás nenechá trápiť sa, veď „nie je bylina, aby na niečo nebola“.